Povolanie horského nosiča prešlo od svojho vzniku mnohými zmenami. Vyvíjalo sa od príležitostného zamestnania k profesionálnemu až do podôb, ako ho poznáme dnes. Počas storočí sa menila politická situácia, pracovné príležitosti a tým pádom aj motivácia k tomuto nevšednému, no hrdinskému povolaniu. Začítajte sa do histórie, ale aj zaujímavosti okolo povolania našich vysokohorských nosičov, ktorí sú už v Európe unikátom.
Vysokohorský nosič je človek, ktorý vynáša na vlastnom tele na vysokohorské chaty náklady ako potraviny, predmety dennej potreby, palivo, stavebný materiál. Nosiči prichádzajú a odchádzajú. Niekedy zostanú len na deň alebo dva, inokedy na mesiac alebo na sezónu či dve. Užijú si pobyt v horách a zarobia si peniaze. Iní sa v horách usadia na celý život a stanú sa legendami. Ako to celé začalo a kam až siaha história tatranských nosičov?
Prvými návštevníkmi Vysokých Tatier boli bylinkári, korienkári, poľovníci, rybári a drevorubači. V 16. storočí, pod vplyvom renesančných ideí, začali Tatry navštevovať aj vedci a bádatelia s cieľom objavovať ich krásu a jedinečnosť. Prvá písomne zachytená a zaznamenaná turistická návšteva Tatier bol výlet kežmarskej hradnej pani Beaty Laskej-Koscieleckej v roku 1565.
V druhej polovici 17. storočia sa medzi podtatranským obyvateľstvom začali rozvíjať profesie nosičov a vodcov. Nosiči, často miestni dedinčania, boli kľúčovou súčasťou horských výprav, ktoré už vtedy neboli ničím nezvyčajným. Turisti prišli na úpätie hôr kočmi, potom pokračovali pešo a využívali služby nosičov na prenášanie batožiny. Pri niekoľkodňových výletoch do hôr nosili na pleciach oblečenie, deky, zbrane, jedlo, kotlík a čajník.
Tatry sa stali dostupnejšími vďaka založeniu tatranských osád ako Starý Smokovec v roku 1793 a výstavbe Košicko-bohumínskej železnice so stanicami v Štrbe či Poprade. Dôležitosť nosičského povolania sa ďalej ukázala pri sprístupňovaní tatranských dolín a stavbe horských chát. Nosiči vynášali drevo, cement, nástroje a potraviny pre robotníkov. Materiály nosili v plachtách a prútených košoch na chrbtoch. Počas stavby Téryho chaty v roku 1898 si 125 mužov privyrábalo nosením, keď za 100 kg vyneseného materiálu dostali 5 grajciarov.
Tatranskí nosiči kedysi (zdroj: Tatranskí nosiči/Katarína Slobodová Nováková).
Po vybudovaní chát a lanovky na Lomnický štít, mnohí nosiči našli zamestnanie na horských chatách. V 30. rokoch 20. storočia sa začala moderná éra tatranských nosičov, ktorí prenášali potraviny, nábytok, petrolej a uhlie, a zároveň odvážali odpad. Ich vzťah k Tatrám bol profesionálny, nakoľko nosičstvo predstavovalo jednu z mála pracovných možností v regióne. Na Téryho a Zbojníckej chate im až do polovice 20. storočia platili 1 korunu a 20 halierov za každý vynesený kilogram.
Hoci v minulosti obyvatelia regiónu vykonávali nosičstvo primárne z ekonomických dôvodov, v posledných desaťročiach sa ich motivácia zmenila. Základom sa stala láska k horám. Viktor Beránek, ktorý je nielen nosičom, ale aj chatárom na Chate pod Rysmi od roku 1977, hovorí, že k horám ho vždy najviac lákala sloboda. “Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím,” hovorí. Dnes mnohých nosičov motivuje aj možnosť sebapoznania a duševnej očisty prostredníctvom fyzickej námahy. Učiteľ Jaro Švorc tvrdí, že jeho hlavnou motiváciou je oddych prostredníctvom intenzívnej fyzickej práce, ktorá síce zaťažuje telo, ale umožňuje duši relaxovať a generovať čisté myšlienky. “Žiadna závisť, problémy, hnev. To zostáva dolu,” vysvetľuje.
Súčasní nosiči už nenosia tradičné kroje ani flanelové košele. Dnes majú na sebe často značkové a funkčné oblečenie. Spomínaný chatár Viktor Beránek vsádza na pohodlnosť s roztrhaným tričkom a kraťasmi. Dôležitá je tiež obuv. V minulosti nosiči chodili bosí alebo v krpcoch, neskôr v celokoženej uzavretej obuvi. Veľkú zmenu priniesli vibramy, pevná kožená obuv s gumenou podrážkou, ktorú v roku 1935 priniesol svetu taliansky horolezec Vitale Bramani, aby zlepšila priľnavosť ku skale.
Tatranský nosič (zdroj: Peter Ličák).
Do Československa sa táto obuv prvýkrát dostala na konci 40. rokov 20. storočia. Prvýkrát ich vyrobili v Zlíne. Keď prešli testom funkčnosti a odolnosti, podnik, ktorý spravoval chaty ich začal nosičom prideľovať. Začala ich vyrábať aj firma Podtatran v Poprade. Boli ručne šité a vyhotované na mieru. Dôležitejšia ako oblečenie je však pri povolaní horského nosiča krošňa, teda transportná pomôcka, od ktorej celá vynáška závisí. S krošňami sa bežne stretávame aj v strednej Európe či na iných kontinentoch. Je vyrobená poväčšine z dreva a nemala by presiahnuť 5-6 kg.
Každý nosič urobil za svoju nosičskú éru nejaký ten rekord. V roku 1977 vyniesol Laco Kulanga 140 kilogramový náklad na Zbojnícku chatu. Išlo o nádrž na vodu. Ďalším rekordom je vynáška 207,5 kilogramového nákladu na Zamkovského chatu. Tento váhový rekord je dodnes neprekonaný. Na svojom konte má však aj ďalšie rekordy. Zo Skalnatej chaty zniesol náklad, ktorý vážil 210 kilogramov. Peter Petras, dlhoročný chatár na Rainerovej chate, vyniesol za 15,5 hodiny tri vynášky v celkovej hmotnosti 222 kilogramov.
Ladislav Kulanga (zdroj: Peter Ličák).
Okrem váhových a časových rekordov sa o mnohých netradičných vynáškach nehovorí. Na našich vysokohorských chatách však nechýbajú predmety ako autobusová zastávka, hojdacie kreslo, bojler, činky, hudobné nástroje, ale nosiči z recesie vynášali už aj dievčatá.
Názory na budúcnosť tohto povolania sa rôznia. Zatiaľ čo niektorí si myslia, že nosičstvo sa stane len tatranskou atrakciou, iní dúfajú, že o styk s prírodou sa len tak ľahko nepripravíme. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky udelilo vysokohorskému nosičstvu v roku 2019 osvedčenie o zápise do reprezentatívneho zoznamu Nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
ZDROJE: Nováková Slobodová K., Tatranskí nosiči. 2023. Vydavateľstvo IB Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica. – Bohuš I. Tatranské chaty, majáky v mori skál a snehu. 2019. Vydavateľstvo IB Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica.
Ďalšie podobné články
Prihláste sa na odber noviniek.