Ako vznikali vysokohorské chaty?

Niektoré objekty, pôvodne stavané ako chaty, dali základ dnešným tatranským osadám. Stavali ichi na lesných čistinách a slúžili ako poľovnícke chaty, ktoré mohla využívať aj turistická verejnosť. Najstaršiu z takýchto osád dal postaviť v roku 1793, pri kyslých prameňoch pod Slavkovským štítom, veľkostatkár Štefan Csáky. K prameňom viedli vyšliapané chodníčky a pravidelne sa tu zastavovali generácie osadníkov z okolia Veľkého Slavkova a Gerlachova. Chata sa stala ideálnym východiskom na túry do Veľkej Studenej, Malej Studenej doliny či na Slavkovský štít.

Chata mala úspech, preto gróf Csáky požiadal veľkoslavkovského evanjelického kazateľa Tomáša Tobiáša Maukscha, aby do dvoch rokov zabezpečil výstavbu ďalších dvoch zrubov. Mali obdĺžnikový pôdorys, malé okná a sedlové strechy pokryté šindľom. Neskôr, v roku 1796, tu pribudla aj drevená kaplnka. Výstavbou ďalších objektov v okolí kyslých prameňov pod Slavkovským štítom vznikla prvá tatranská osada – dnešný Starý Smokovec.

Vznik ďalších tatranských osád bol podobný, a teda súvisel predovšetkým s narastajúcim záujmom o turizmus v tejto lokalite. Napríklad vznik osady Tatranské Matliare sa datuje do roku 1884, keď dal statkár Matej Loisch v susedstve svojej chaty postaviť zrubovú vilu s trinástimi hosťovskými izbami. O rok neskôr pribudol kúpeľný dom a aj zrubová jedáleň, čím sa z neho stal hotel Matliare. Kúpeľné domy postupne spolu so zakladaním osád vznikli aj na Štrbsko plese, v Tatranskej polianke či vo Vyšných Hágoch.

Prvé objekty, ktoré počas celej svojej existencie slúžili len turistom a nestali sa súčasťou intravilánov osád, vznikli v súvislosti s očakávaním významných návštev. Pri Morskom oku v poľských Tatrách postavili v roku 1823 zrub v súvislosti s návštevou arcikniežaťa Františka Karola Habsburského. Chatu neskôr využívali rádoví turisti. Väčšine prvých chát však nebolo súdené pretrvať po stáročia. Súviselo to predovšetkým s neskúsenosťou pri výbere stavebných plôch, preto mnohé strhla lavína. Iné chaty boli zrejme zámerne poškodzované alebo podpálené. Ivan Bohuš v knihe Tatranské chaty – majáky v mori skál a snehu uvádza, že vznikla nevraživosť bačov, ktorí postupnou výstavbou vysokohorských chát prišli o zárobok z prenocovania a pohostenia turistov na ich salašoch.

V roku 1863 vznikla z iniciatívy nájomcu Starého Smokovca, Jána Juraja Rainera, najstaršia, dodnes zachovaná vysokohorská chata – Rainerova chata. V čase svojho vzniku bola chata jednoduchou drevenou stavbou, ktorá poskytovala základné útočisko pre horských vodcov a turistov. Mala veľký význam v dobe, keď turistika vo Vysokých Tatrách ešte len začínala naberať na popularite. Ján Juraj Rainer, ako jeden z prvých propagátorov horskej turistiky, prispel k rozvoju tatranského turizmu, tak ako ho poznáme dnes. Zaujímavosťou je, že chatu často využívali na vedecké a prieskumné účely aj horskí vodcovia a prírodovedci, keďže bola prvou chatou na úpätí hôr.

Keď Juraj Rainer zomrel, bola dlhé roky opustená a zanedbaná. V istých rokoch slúžila ako nocľaháreň pre robotníkov, ktorí stavali chatu Kamzík hneď vedľa Rainerky. Neskôr z nej bola hospodárska budova, v ktorej bol sklad, stajňa aj chliev. Pred úplným schátraním ju zachránil až v roku 1997 kežmarský stredoškolský učiteľ Peter Petras. S Rainerovou chatou sa zoznámil už dávnejšie ako vysokohorský nosič. Chatu opätovne otvoril pre verejnosť 13. júna 1998. Pre verejnosť pripravil sprievodný program a netradičnú súťaž tzv. Nosičskú próbu. Záujemcovia si na trati 300 metrov vyskúšali ako sa nosí 70 kilogramový náklad.

Dnes slúži Rainerova chata ako malé múzeum a informačné centrum, kde návštevníci môžu vidieť historické predmety spojené s tatranskou turistikou a horolezectvom.

Chatu pod Soliskom postavili v roku 1944, počas druhej svetovej vojny. Táto chata má významné historické spojenie s lyžovaním, keďže práve na Solisku sa začala písať história lyžovania vo Vysokých Tatrách. V roku 1935 sa v tejto lokalite konali prvé medzinárodné preteky FIS, ktoré prilákali lyžiarov z celého sveta. Tieto preteky boli prelomovým momentom, pretože pomohli etablovať Tatry ako významné lyžiarske stredisko na medzinárodnej úrovni.

Prvá horná stanica lyžiarskeho vleku – kupola bývalej hvezdárne, poskytovala len núdzové prístrešie pre obsluhu vleku, nieto pre verejnosť. Preto bolo zrejmé, že pri hornej stanici postavia ochrannú chatu s možnosťou občerstvenia. Pri doprave materiálu k stavenisku využili v zimných mesiacoch aj sane ťahané lyžiarskym vlekom. Chata slúžila v prvých rokoch výhradne lyžiarom.

Aj Chata pod Soliskom v priebehu rokov chátrala. Opravovali ju horolezci až kým ju v roku 2003 nezrekonštruoval do súčasnej chatár Milan Štefánik. Chata je otvorená celoročne, 24 hodín denne a jej zásobovanie uľahčuje sedačková lanovka. Počas turistickej sezóny vyvezú na hrebeň Predného Soliska až 2000 litrov vody denne. Na vykurovanie spotrebujú ročne okolo 10 000 kg paliva.

Bilíkova chata, pôvodne známa ako Guhrova chata, bola postavená v roku 1934 na mieste staršej chaty, ktorá bola zničená požiarom v roku 1927. Pôvodná stavba na tomto pozemku mala byť miestom Studenopotockých Kúpeľov na Kancli pri Hrebienku. K projektu obnovenia prepychových kúpeľov sa už nevracal. Slávnostného otvorenia chaty sa však už nedožil. Pôsobil ako vedúci lekár tunajších sanatórií na liečbu tuberkulózy a infekčnej chorobe aj podľahol.

Pavol Bilík, po ktorom je chata v súčasnosti pomenovaná bol aktívnym lyžiarskym pretekárom. Ako účastník Slovenského národného povstania bol v boji nad Horným Smokovcom zajatý Nemcami a popravený v kežmarskom mestskom hrade. Po skončení vojny mu na bývalej Guhrovej chate odhalili pamätnú tabuľu.

Počas druhej svetovej vojny chata slúžila aj ako útočisko pre partizánov a zranených vojakov, čo pridáva k jej historickému významu.

ZDROJE: Bohuš I. ml., Tatranské chaty – Majáky v mori skál a snehu., 2019. Vydavateľstvo I & B. 141 s. ISBN 8096901745.

http://www.vysoke-tatry.sk/chaty/rchata/rchata.html

https://sita.sk/peter-petras-rainerovu-chatu-som-nechcel-ponechat-osudu-rozhovor/